Tymto pojmom sa zvycajne oznacuje cirkevna institucia zamerana na potlacanie a boj proti herezam. Jej typickym znakom je kolegium zvlastnych sodcov, ktori disponuju sudnymi pravomocami v otazkach viery, pricom tieto pravomoci im boli udelene najvyssou cirkevnou autoritou ako univerzalny a permanentny urad. Dnes mame s pochopenim tejto institucie problemy, pretoze stracame zo zretela dve veci: prestali sme chapat vieru ako nieco objektivne, Bozi dar postaveny mimo subjektivny usudok a nedivame sa na Cirkev ako na organizaciu postavenu na cistom a autentickom Zjaveni, ktorej prvou a najdolezitejsou povinnostou je chranit depositum fidei. Pred burlivymi udalostami ktore zamavali Europou v 16. storoci boli hore uvedene nazory vseobecne rozsirene a to ze treba predovsetkym a za kazdu cenu ochranovat a branit pravu vieru sa chapalo ako samozrejme. Potlacanie herez cirkevnou ci svetskou autoritou v krestanskej spolocnosti je stare ako sama Cirkev. Inkvizicia ako zvlastny cirkevny tribunal je vsak ovela mladsia. Historicky jej zrod spada do fazy prudkeho rozmachu cirkevnej legislativy a jej zvlastnosti je mozne chapat iba pri doslednom studiu okolnosti, ktore tento rozmach sposobovali a sprevadzali. Preto o Inkvizicii pojednam takto:
Hoci Apostoli boli hlboko naplneni presvedcenim, ze musia odovzdat depositum fidei potomstvu neporusene, a ze kazde ucenie, ktore sa bude lisit od toho ich (i keby ho hlasal anjel z neba) bude falosne a hriesne, neuchylovali sa k trestom smrti alebo palicovania, ktore stanovil Stary zakon (Deut., xiii, 6 sqq.; xvii, 1 sqq.) a ani sv. Pavol tak neucinil v pripade Alexandra a Hymenea. Za dostatocny trest sa povazovalo vylucenie s cirkevneho spolocenstva (1 Tim., i, 20; Tit., iii, 10). V prvych troch storociach len zriedka najdeme iny postoj voci tym co pochybili vo viere.Tertullianus (Ad. Scapulam, c. ii) pise: Humani iuris et naturalis potestatis, unicuique quod putaverit colere, nec alii obest aut prodest alterius religio. Sed nec religionis est religionem colere, quae sponte suscipi debeat, non vi. Teda prirodzeny zakon opravnuje cloveka v prezivani nabozenstva nasledovat hlas vlastneho svedomia, pricom prijatie nabozenstva je aktom slobodnej vole nie natlaku. V odpovedi na Celsovo obvinenie - zalozene na Starom zakone - ze krestania prezekuuju disidentov, smrtou, upalovanim a mucenim, Origenes (C. Cels., VII, 26) uvadza, ze treba rozlisovat medzi zakonom, ktory dal Mojzis Zidom a zakonom, ktory dal Kristus svojim nasledovnikom. Uprimni krestania ( i ti zo zidovstva) nemozu viac dodrziavat Mojzisov zakon, ak je v rozpore s Kristom, a teda uz nesmu zabijat svojich nepriatelov a upalovat narusitelov Kristovho zakona. Sv. Cyprian z Kartaga, obklopeny nespocetnymi schizmatikmi a nedbanlivymi krestanmi, tiez nebral v uvahu sankcie, ktore Stary zakon stanovil v pripade rebelie proti knazstvu a sudcom. "Nunc autem, quia circumcisio spiritalis esse apud fideles servos Dei coepit, spiritali gladio superbi et contumaces necantur, dum de Ecclesia ejiciuntur" (Ep. lxxii, ad Pompon., n. 4). Nabozenstvo sa stalo duchovnym a trest smrti nahradila exkomunikacia. Lactantius este pod vplyvom krvavych perzekucii (od rimskej vlady) pise vo svojich Institutiones (308 AD):Nabozenstvo ako otazka vole nesmie byt nikomu nanutene. Je lepsie pouzivat slova ako rany [verbis melius quam verberibus res agenda est]. Na co je dobra krutost? Co ma tryznenie spolocne so zboznostou? Skutocne nie je spojivo medzi pravdou a nasilnostou, spravodlivostou a krutostou.... Je pravda, ze nic nie je dolezitejsie ako nabozenstvo a ze ho treba branit za kazdu cenu [summaevi] ... Je pravda ze ho treba chranit, ale treba pren umriet, nie pren zabijat inych. .... Ak skusas branit nabozenstvo prelievanim krvi a mucenim, to co vykonavas nie je obrana ale znesvatenie a urazka.(Divine Institutes V:20) Krestanski ucitelia prvych storoci trvali na uplnej nabozenskej slobode, ale ked porovnavali Mojzisov zakon a Novy zakon poukazovali, ze ten druhy sa uspokojuje so spiritualnym trestom pre heretika, zatial co ten prvy uzival mucenia a poprav. Konstantinovi nasledovnici sa zacali velmi skoro povazovat za Bohom urcenych spravcov svetskej casti cirkevnych zalezitosti. Zaroven si podrzali titul Pontifex Maximus, a zvykli casto mavat arianske sklony a prezekuovat ortodoxnych biskupov. Ti a obzvlast Sv. Hilarius s Poitiers (Liber contra Auxentium, c. iv) velmi razne protestovali proti pouzitiu akejkolvek sily v sfere nabozenstva, ci uz islo o sirenie krestanstva alebo uchovanie viery. Opakovanie dokazovali, ze krute nariadenia Starej zmluvy nahradila zmluva nova. Avsak Konstantinovi nasledovnici boli vzdy presvedceni, ze hlavnym zaujmom imperialnej moci je branit nabozenstvo (Theodosius II, "Novellae", tit. III, A.D. 438) a tak v pravidelnych intervaloch vydavali edikty proti heretikom. Heretici boli stihani najrozlicnejsimi sposobmi, od exilu, cez konfiskacie majetku az po smrt. Zakon z roku 407 proti vlastizradnym Donatistom prvy krat stanovil, ze heretici maju byt postaveni na rovnaku uroven ako ti, co urazili cisarsky majestat a tento koncept zohral neskor dolezitu ulohu. Treba vsak povedat ze smrt ako trest bola uvalena len na iste druhy herezy a tresty boli vseobecne miernejsie a tazko ich prirovnavat k Dioklecianovmu nakladaniu s Manichejcami (287). To bol postoj christianizovaneho statu. V postojoch Cirkvi je vsak badat istu neurcitost. Na konci stvrteho a pocas piateho storocia otriasali Cirkvou manichejske, donatisticke a priscilianisticke hrezy. Manichejci vyhani z Rima a Milana sa snazili usadit v Afrike. Hoci boli usvedceni z mylneho ucenia ( Augustinus, De haeresibus, no. 46) Cirkev odmietla proti nim povolat civilnu moc, a biskup z Hippa vyslovne odmietol akukolvek vojensku intervenciu . Od Augustina vieme, ze Donatisti boli prvi, ktori ziadali od svetskej moci ochranu proti Cirkvi. Dopadli vsak ako ti co obvinili Daniela - zozrali ich levy. Co sa tyka priscilianizmu, mnoho veci je doteraz nejasnych. Ma sa za iste, ze Priscillianus biskup s Avilie bol niekolkymi koncilmi usvedceny z herezy a carodejnictva. Odvolal sa k cisarovi Maximovi do Trieru, bol vsak odsudeny na smrt. Priscillianus, uz pred tym, nepochybne s vedomim vlastnej nevinnosti, ziadal potlacenie Manichejcov mecom. Popredni krestanski ucitelia tej doby vsak ani tieto jeho nazory nezdielali a jeho poprava im bola prilezitostou pre naliehavy protest proti krutemu rozhodnutiu imperialnej vlady. Sv. Martin z Tours sa snazil dosiahnut zrusenie obvineni, ktore proti Priscillianovi boli vznesene a prinutit cisara k tomu, aby za ziadnu cenu neprelieval jeho krv, pretoze je to proti Boziemu zakonu. (Sulp. Serverus "Chron.", II, in P.L., XX, 155 sqq.; and ibid., "Dialogi", III, col.217). Neuspel. Po Priscillianovej poprave nevyberavo obvinil cisara aj biskupov, ktori Priscilliana obvinili a po dlhy cas medzi nim a biskupmi vladala nevrazivost. Sv.Ambroz oznacil tuto popravu za zlocin. Priscilianizmus sa popravou jeho tvorcu nevyparil, ale naopak, mimoriadne rychlo rozsiril a svojim volnym prilnutim k manicheizmu sa stal vacsou hrozbou nez bol. V roku 447 Lev Velky vycital priscilianom uvolnovanie svateho zvazku manzelskeho, posliapanie slusnosti a vysmievanie sa zo zakona, ludskeho aj Bozskeho. Zdalo sa mu prirodzene, ze svetski vladcovia musia potrestat taketo svatokradezne sialenstvo a ze zakladatelov siekt a niektorich ich nasledovnikov je treba potrestat smrtou. Povedal, ze takto sa napomoze vacsiemu cirkevnemu blahu, hoci Cirkev sa uspokojuje so spiritualnymi trestami a ma odpor k prelievaniu krvi. Napriek tomu, imperialna prisnost je vhodna, pokial strach s telesnych trestov donuti vinnikov hladat duchovny liek : "quae etsi sacerdotali contenta iudicio, cruentas refugit ultiones, severis tamen christianorum principum constitutionibus adiuratur, dum ad spiritale recurrunt remedium, qui timent corporale supplicium" (Ep. xv ad Turribium; P. L., LIV, 679 sq.). Cirkevne postoje prvych piatich storoci mozeme zhrnut:
Cirkev nesmie za ziadnych okolnosti prelievat krv - Sv. Augustin, Sv. Ambroz, Sv. Lev I, ai;
Stat smie uvalit na heretikov trest smrti, pokial si to verejne dobro vyzaduje - Optatus z Mileve, Priscillianus, ai;
Trest smrti pre heretikov, pokial nepachaju civilne zlociny, je nezlucitelny s krestanskym vyznanim.
Sv. Augustin (Ep. c, n. 1), v mene zapadnej Cirkvi pise:: "Corrigi eos volumus, non necari, nec disciplinam circa eos negligi volumus, nec suppliciis quibus digni sunt exerceri" - zelame si ich napravu, nie ich smrt; tuzime aby zvitazila poslusnost a nie smrt, ktoru si zasluhuju. Sv. Jan Chryzostom v mene vychodnej Cirkvi pise (Hom., XLVI, c. i): Odsudit kacira na smrt je ako spachat hriech bez pokania. V dalsej kapitole pise, ze Boh nam zakazal popravit ich, ale nezakazal nam vylucit ich spomedzi seba, zakazat in verejne sa vyjadrovat a zhromazdovat. Pomoc svetskej moci neodmietol, pokial si to dobro krestanov, vseobecne ci domace vyzaduje, tak maju krestanski panovnici hladat primerane opatrenia, aby zabranili hroziacemu zlu. Koncom siedmeho storocia Sv. Isidor zo Sevilly vyjadril podobne nazory : (Sententiarum, III, iv, nn. 4-6). Tieto cirkevne postoje pretrvavali teoreticky i prakticky storocia. V Ravenne v roku 556 popravili niekolko manichejcov, naopak Elipandus z Toleda a Felix z Urgelu, predstavitelia Adoptianizmu a Predestinationizmu boli koncilom odsudeni, avsak nic viac proti nim nebolo podniknute. Treba vsak povedat, ze mnich Gotschalk, ktory hlasal ze Kristus nezomrel za vsetkych bol synodami v Mainz (848) a v Quiercy (849) odsudeny na zbicovanie a bol uvazneny. Tento trest bol vtedy bezny v klastoroch za rozlicne narusenia klastornych regul. Okolo roku 1000 sa bulharski manichejci rozleteli pod roznymi menami do zapadnej Europy. Mnoho ich sa usadilo v Italii, Nemecku, Spanielsku a Galii. Krestanske obyvatelstvo si o nich pomerne rychlo vytvorilo negativnu mienku, ktora vyvrcholila v obcasnych perzekuciach, organizovanych zvacsa miestnymi feudalmi. V roku 1022 dal kral Robert Zbozny (regis iussu et universae plebis consensu) " z obavy o bezpecnost kralovstva a spasu dusi" upalit v Orleans trinast vyznacnych obcanov. Aj na inych miestach boli, z casu na cas v dosledku vzplanutia vasni ustrachaneho obyvatelstva vykonane podobne popravy. O niekolko rokov neskor zistil biskup so Chalons, ze sa mu v dieceze rozmaha sektarstvo a poziadal Waza, biskupa s Liege o radu, ci je mozne pouzit silu. "An terrenae potestatis gladio in eos sit animadvertendum necne" ("Vita Wasonis", cc. xxv, xxvi, in P. L., CXLII, 752; "Wazo ad Roger. II, episc. Catalaunens", and "Anselmi Gesta episc. Leod." in "Mon. Germ. SS.", VII, 227 sq.). Wazo namietal ze take nieco by bolo v rozpore s povahou Cirkvi a slovami jej Zakladatela, ktory nariadil, aby kukol a psenica rastil spolu na jednom poli. Odporucil nechat ich zit a len ich exkomunikovat. Nie vzdy sa vsak tento pristup dal aplikovat. V Goslare na Vianoce v roku 1051 a 1052 nechal cisar Henrich III obesit niekoko heretikov, pretoze chcel zabranit sireniu "heretickeho malomocenstva". V rokoch 1076 a 1077 biskup z Cambrai nechal upalit niekolko katarov. Inym katarom dali milanski magistrati na vyber, uctit kriz alebo hranica. Vacsina si vybrala hranicu. V roku 1114 biskup v Soissons uvaznil roznych kacirov vo svojom vazeni a kym bol na ceste do Beauvais po radu ako s nimi nalozit, zbozny lud, ktory sa obaval prilisnej miernosti kleru vtrhol do vazenia a obvinenych upalil. Ludu sa nepacila prilisna liknavost kleru v prenasledovani kacirov. V roku 1144 Adalerbo II z Liege dufal, ze "privedie zajatych katarov k spravnemu poznaniu skrze milost Boziu", avsak lud, menej zhovievavy na nich zautocil a biskup len z velkym problemami niekolko z nich zachranil. Podobna scena sa odohrala v Koline, kde arcibiskup hladal cestu ako katarov prehovorit, avsak dav (a populis nimio zelo abreptis) sa vlamal do vazenia a vsetkych upalil. Najznamejsi hereziarchovia tej doby Peter de Bruys a Arnold z Brescie skoncili velmi podobne. Podla vsetkeho nie je velky dovod hanit postoj Cirkvi k heretikom v tomto drsnom obdobi. Trest smrti Cirkev este stale vseobecne odmietala a tieto tendencie najdeme v dielach Petra Cantora a Bernarda s Clairvaux, najvplyvnejsich a najvazenejsich muzov zapadnej Cirkvi. Prvy hovori ("Verbum abbreviatum", c. lxxviii, in P.L., CCV, 231): Ci uz ich usvedcia z omylu, alebo sami uznaju vinu, katari nesmu byt usmrteni, pokial sa zdrzuju ozbrojenych utokov proti Cirkvi. Ved apostol hovori, ze kacirovi, ktory zostava kacirom aj po tretom napomenuti, sa treba vyhybat, nie ho zabit. Uvazni ho, ak chces, ale nevydavaj ho katovi. Sv. Bernard, pobureny Kolinskou epizodou napisal: Fides suadenda est, non imponenda. Kacirov treba lapit argumentami a nie silou (capiantur non armis, sed argumentis), neustupcivych exkomunikovat a ak je nutne obmedzit ich styk s ostatnymi (aut corrigendi sunt ne pereant, aut, ne perimant, coercendi). (Vacandard, 1. c., 53 sqq.) Synody tych cias vydavali podobne stanoviska, napr v Remesi 1049, Toulouse 1119 ci Lateransky koncil 1139. Preto prilezitostne popravy heretikov musime priprat ciastocne iniciative miestnych panovnikov, ciastocne fanatickym vybuchom "zbozneho" ludu. Objavili sa, pravda, kanonici, ktori sa snazili vyriesit otazku, ci moze Cirkev nad kacirom vyhlasit rozsudok smrti. Tieto debaty vsak boli este cisto akademicke. Exkomunikacia, proskripcie, vazenie - tieto tresty boli naozaj udelovane, avsak skor ako forma pokania, nez ako skutocny trest. V druhej polovici dvanasteho storocia vybuchla v Europe vlna katarskych herez o takej sile, ze nielen ze ohrozila existenciu Cirkvi, ale podminovala samotne zaklady krestanskej spolocnosti. Proti tejto propagande, boli prinajmensom vo Francuzsku, Nemecku a Spanielsku vydane zakony, ktore trestali herezu smrtou v plamenoch. Ked sa snazili preniknut do Anglicka (1166) Henry II nariadil vypalit kacirom na celo znamenie, palicovat na namesti a vyhnat. Nikto im nesmel poskytnut utulok ci pomoc, takze vacsinou pomreli hladom a zimou. V roku 1183 vojvoda Philip Flandersky, s pomocou Wiliama, arcibiskupa z Reims upalil mnozstvo laikov i klerikov, slachticov, sedliakov, rytierov ,vdov , starych dievok a skonfiskoval ich majetok. V roku 1206 biskup Hugo z Auxerre zakrocil podobne proti neomanichejcom. Kral Filip II. August upalil niekolko katarov v Troyes (1200), Nevers (1201), Braisne-sur-Vesle (1204) a Parizi. Raymund V. z Toulouse (1148-94) vydal zakon, ktorym vsetkych sektarov odsudil na smrt. Zoldnieri Simona de Montfort sa chvastali pri jednej prilezitosti (1211) ako dodrziavaju spominany zakon a kolko kacirov za ziva upalili (unde multos combussimus et adhuc cum invenimus idem facere non cessamus). v roku 1197 Peter II, kral Aragonie a pan Barcelony vydal edikt, ktorym vsetkych valdenskych a ostatnych schizmatikov vyhnal s krajiny, pricom kazdy, kto bol po stanovenom termine lapeny, bol upaleny. Cirkevna legislativa este stala mimo tychto nasilnosti. Alexander III na Lateranskom koncile obnovil starsie rozhodnutie proti sektarom z juzneho Francuzska, v ktorom ziada sekularnych panov aby, ak je to potrebne, umlcali narusitelov verejneho poriadku aj silou. Podla dohody medzi Luciom III a Fridrichom Barbarossom z Verony (1148) treba heretikov kazdeho druhu odhalit, priviest pred episkopalny sud, exkomunikovat a vydat svetskej moci na primerane potrestanie (debita animadversione puniendus). Primeranym potrestanim nebol hrdelny trest, ale proskripcie, vyhnanstvo, zhabanie majetku, zburanie vinnikovho domu, verejna potupa, odobranie uradu a podobne. "Continuatio Zwellensis altera, ad ann. 1184" (Mon. Germ. Hist.: SS., IX, 542) presne popisuje ako ma byt s heretikom zaobchadzane po jeho exkomunikacii a vydani do svetskej moci. Za Innocenta III sa situacia vyrazne nezmenila, hoci stvrty Lateransky koncil (1215) udelil papezskym legatom sirsie pravomoci v boji proti herezam. Tieto pravomoci mali obmedzit svojvolnost, vasne a nespravodlivost spanielskych, nemeckych a francuzskych civilnych sudov. Pokial boli tieto nariadenia v platnosti ziadne hromadne odsudenia a popravy sa nekonali.
Prve tri desatrocia trinasteho storocia Inkvizicia ako institucia nejestvovala. Krestanska Europa vsak nakoniec bola kacirstvom natolko ohrozena a trestna legislativa voci katarizmu zasla tak daleko, ze Inkvizicia sa stala politickou nevyhnutnostou. To, ze katarske a manichejske sekty predstavovali pre krestanstvo hrozbu si uvedomovali uz dlho byzantski cisari. V 10.storoci dala bazilea Theodora popravit mnoho paulicianov a v roku 1118 bazileos Alexius Comnenus postupoval voci bogomilom rovnako kruto, avsak nezabranil tomu, aby sa nerozbehli na zapad. Tieto sekty boli voci ortodoxnemu krestanstvu velmi nepriatelske, rovnako ako voci omsi, sviatostiam a cirkevnej hierarchii. Rovnako nepriatelske boli voci feudalnej hierarchii a samotnej ludskej spolocnosti, pretoze zakazovali manzelstvo, zakazovali plodenie deti a ukladali povinnost ritalnych samovrazd (katarska endura). Bolo teda pre krestanskych vladcov a spravcov vtedajsieho spolocenskeho poriadku prirodzene, ze voci takymto revolucnym myslienkam podnikali represivne opatrenia. Ludovit VIII vydal vo Francuzsku v roku 1226 dekret, ktorym osoby exkomunikovane dieceznym biskupom podriadil primeranemu trestu (debita animadversio). V roku 1229 Ludovit IX nariadil baronom, aby s heretikmi zaobchadzali tak, ako je nevyhnutne (de ipsis faciant quod debebant). Dekret Toulouskeho koncilu (1229) poukazuje na to, ze sa smrt pri kole aspon v Francuzsku uz vtedy chapala ako vyhovujuca poziadavke primeraneho trestu - debita animadversio. Snaha vystopovat v tom vplyv cisarskych ci papezskych nariadeni je marna. V "Etablissements de St. Louis et coutumes de Beauvaisis", ch. cxiii (Ordonnances des Roys de France, I, 211) sa pise: Quand le juge [ecclesiastique] laurait examine [le suspect] se il trouvait, quil feust bougres, si le devrait faire envoier la justice laie, et la justice laie le dolt fere ardoir. To koresponduje z nemeckym "Sachsenspiegel" spisanym okolo r.1235, ktory obsahuje zakon, podla ktoreho sa neveriaci popravuju upalenim pri kole "sal man uf der hurt burnen". V Italii cisar Fridrich II uz 22. novembra v r.1220 (Mon. Germ., II, 243) vydal pripis proti heretikom, a Honorius III menoval legatov aby dohliadli, ze sa v talianskych mestach kanonicke dekrety z roku 1215 a imperialny dekret z roku 1220 naozaj uplatnuje. Ma sa za dokazane, ze az do roku 1224 nebol vydany ziadny cisarsky zakon, prikazujuci upalovanie kacirov. Pripis z Lombardie z roku 1224 (Mon. Germ., II, 252; cf. ibid., 288) je podla vsetkeho prvym zakonom ktory nariaduje smrt ohnom. To, ze sa Honorius III podielal na konstruovani tohoto nariadenia je nedokazatelne. Imperator vobec nepotreboval hladat inspiraciu u papeza, pretoze upalovanie kacirov v Nemecku uz v tom case nebolo len vynimocnym zjavom. Cisarovi pravnici vsak urcite poznali a pouzili stary rimsky zakon, ktory trestal vlastizradu smrtou a v pripade manicheizmu smrtou upalenim. Imperialne edikty z rokov 1224 a 1220 boli prijate do cirkevneho trestneho prava v roku 1231 a velmi skoro boli aplikovane v Rime. Institucia Inkvizicie tak vstupila do dejin. Co vsak bolo popudom k jej vzniku? Sucasnici nam nedavaju jasne odpovede. Biskup Douais vo svojom poslednom diele (LInquisition. Ses Origines. Sa Procedure, Paris, 1906) to vysvetluje netrpezlivostou Gregora IX v snahe zabranit Fridrichovi II miesat sa do doktrinalnych zalezitosti katolickej Cirkvi. Z tohoto dovodu sa zdalo nutne zriadit zvlastny cirkevny sud. Tato hypoteza vela vysvetluje, vela vsak ostava nejasne. Nepochybne boli dovody obavat sa imperialneho vplyvu v dobe poznacenou nepriatelskym vztahom medzi Imperiom a Sacerdotiom. Uskocny cisar v predstieranom zaujme o cistotu viery nechal odpravit pod oznacenim "heretik" mnoho svojich politickych odporcov a naviac trpel dedicnou tuzbou Hohenstaufovcov po zvrchovanej moci nad Cirkvou a Statom. Cirkev prirodzene vyhradila pre seba to co jej nalezalo - "Cisto duchovny a nabozensky tribunal zlozeny z muzov velkych znalosti, bezchybnej reputacie a nadovsetko nezavislych, ktorych usudku o ortodoxii ci heterodoxii daneho ucenia moze Cirkev doverovat. Aby sa vsak vyhovelo Imperatorovym zelaniam, trestny zakonnik rise nech je prijmany taky aky je." ( Audray, "Regist. de Gregoire IX", n. 535).
Papez nezriadil Inkviziciu ako specialny tribunal; to co urobil bolo, ze menoval specialnych stalych sudcov, ktori v jeho mene vykonavali svoje doktrinalne funkcie.Treba poznamenat ze charakteristickou crtou Inkvizicie nebol odlisna vysetrovacia procedura, ani tajne vypocuvania svedkov a nasledne verejne obvinenia - tento postup bol v tej dobe bezny na vsetkych sudoch. Ani prenasledovanie heretikov - to predsa bolo v celej risi prikazane dohodou z Verony medzi Luciom III a Fridrichom Barbarossom. Ani mucenie, to bolo niekolko desatroci po zriadeni Inkvizicie zakazane. Ani rozlicne tresty, upalovanie, vaznenie, konfiskacie - to sa predsa dialo uz aj pred tym. Inkvizitor bol sudca, papezom povereny konat v jeho mene a pravne prejednavat priestupky proti viere. Musel vsak dodrziavat zavedene kanonicke predpisy a udelovat obvykle tresty. Zaujimavou zhodou okolnosti prave tieto casy zrodili dva nove mnisske rady - Domnikanov a Frantiskanov. Ich clenovia velmi dobre vyskoleni v teologii sa zdali byt tymi najvhodnejsimi pre ulohy inkvizitorov. Predpoklada sa, ze boli nielen obdareni potrebnym poznanim, ale ze sa vcelku nezaujato a nesebecky podujali robit to, co povazovali za svoju povinnost pre dobro Cirkvi. Naviac, bolo mozne ocakavat, ze vdaka svojej velkej popularite nebudu mat prilis vela nepriatelov. Zda sa preto prirodzene, ze papez vyberal inkvizitorov spomedzi nich, no najma z Dominikanov. Inkvizitori vsak neboli vzdy vyberani spomedzi zobravych radov. Dominikan Alberic v novembri 1232 cestoval po Lombardii ako inquisitor haereticae pravitatis. Dominikansky prior a sub-prior vo Firsbachu dostali podobnu ulohu 27. novembra 1231. 2. decembra 1232 konvent v Strasburgu a trochu neskor dostali tiez poverenie konventy vo Wurzburgu, Ratisbone a Bremach. V roku 1233 edikt Gregora IX ohladom inkvizicnej cinnosti obdrzali biskupi juzneho Franzuzska a miestni dominikanski priori. V roku 1232 boli proti heretikom poslani Dominikani do Nemecka (pozdlz Ryna), do spanielskej Tarragony a Lombardie. V roku 1233 do Francuzska, oblasti Auxerre, Bourges, Bordeaux, Narbonne, Auch, a do Burgundska. V roku 1235 do Sens. V roku 1255 bola Inkvizicia v nasadeni vo vsetkych krajinach zapadnej a strednej Europy, v oblasti Toulouse, na Sicilii, Aragonsku, Lombardii, Francuzsku, Burgundsku, Brabantsku a Nemecku (porov. Douais, op. cit., p. 36, a Fredericq, "Corpus documentorum inquisitionis haereticae pravitatis Neerlandicae, 1025-1520", 2 zv., Ghent, 1884-96). Tvrdenie, ze Gregor IX urcenim Dominikanov a Frantiskanov za Inkvizitorov odobral pravo potlacat herezy aj beznym sudom je neobhajitelne. To, ze neuvazoval o nahradeni biskupskej autority podporuje jeho nariadenie, ktorym zakazoval inkvizicnemu tribunalu pracovat bez kooperacie s dieceznymi biskupmi. A ked sa obcas stalo, ze inkvizitori prilis manifestacne davali najavo svoju nezavislost na miestnych biskupoch, boli to prave papezi, ktori ich zahnali spat. Uz v roku 1254 Inocent IV. zakazal dozivotne vaznenie ci smrt pri kole bez privolenia miestneho biskupa. Podobne nariadenia vydal Urban IV. v roku 1262, Klement IV. v 1265 a Gregor X. v 1273 a Bonifac VIII a Klement V vyhlasili za neplatne a anulovane vsetky rozsudky v otazkach viery, ktore nepotvrdil miestny biskup. Papezom vzdy zalezalo na zachovani biskupskej autority. Na plecia inkvizitorov dolahlo bremeno, mozno az pritazke pre smrtelnika, rozhodovat, i ked nepriamo, o zivote a smrti. Od inkviztora sa ziadalo vysoke vzdelanie, kvality dobreho sudcu, horlivost pre vieru, spasu dusi a vykorenenie herezy. Nesmel podliehat hnevu, vasnam, musel bez strachu celit nepriatelstvu, ale nesmel sa mu vyhybat. Nesmel ustupit hrozbam a vystraham, ale nesmel byt bez srdca. Ked to okolnosti umoznia, mal byt milosrdny pri udelovani trestov. Mal nacuvat radam a neverit prilis svojmu vlastnemu usudku ci zdaniu, pretoze casto byva nepravda pravdepodobna a pravda nepravdepodobna. Takto nejako si podla toho co vieme pocinali Eymeric a Bernard Gui (vacsina ludi si vsak pod vplyvom Umberta Eca mysli opak) a boli dlho oznacovani za vzor pre kazdeho inkvizitora. Cast boli inkvizitori muzi bezchybneho charakteru a obdivuhodnych vlastnosti a nemalo z nich bolo napokon kanonizovanych. Nie je ani ten najmensi dovod povazovat stredovekeho cirkevneho sudcu za moralne ci intelektualne horsieho ako su dnesni sudcovia. Nebolo tomu vsak vzdy tak a stredovekych inkvizitorov nemozeme vseobecne oznacit za vzory ludskosti a milosrdenstva.
Zvycajne zacinala niekolkymi mesiacmi "obdobia milosrdenstva", ktore inkvizitor vyhlasil, ked prisiel do herezami zamoreneho kraja. Obyvatelstvo sa zhromazdilo pred inkvizitorom. Ti, ktori sa sami od seba dobrovolne doznali, boli odmeneni miernym trestom (put k svatemu miestu napr.) a spravidla neboli vydani civilnej moci na potrestanie. Kontakt inkvizitora s miestnymi ludmi mu casto ukazal, ktorym smerom a na koho konkretne ma zamerat svoje vysetrovanie. Ak sa obvineny clovek priznal bez prietahov, zalezitost sa rychlo uzatvorila a nie k jeho nevyhode. Vo vacsine pripadov vsak obvineni zapierali. David z Augsburg (porov. Preger, "Der Traktat des David von Augshurg uber die Waldenser", Munich, 1878 pp. 43 sqq.) poukazuje na styri metody ako mohol inkvizitor ziskat priznanie:
strach zo smrti - dat obvinenemu jasne a zretelne na vedomie, ze ak sa neprizna skonci na hranici;
vazenie - podporene obmedzenim prisunu jedla;
navsteva overenych muzov - ktori presvedcia obvineneho priatelskym sposobom;
mucenie;
Ked sa obvineny dobrovolne nepriznal, boli precitane svedectva proti nemu. Podla zakona bolo treba aspon dvoch svedkov, obozretni sudcovia vsak zvycajne ziadali viacero svedectiev. Az dovtedy platilo, ze svedectvo heretika, exkomunikovanej osoby, krivoprisaznika a verejneho hriesnika je pred eklezialnym tribunalom bezcenne. Vo svojom boji s herezou sa vsak Cirkev posunula dalej a v dvanastom storoci (Decretum Gratiani) svedectvo takehoto cloveka zacalo byt povazovane za takmer platne. Fridrich II. pohotovo suhlasil s tymto novym postojom, zda sa vsak, ze inkvizitori boli zpociatku neisti, aku hodnotu ma svedectvo takehoto cloveka. V roku 1261 Alexander IV utisil ich pochybnosti a nove pravidla vstupili do praxe. Tato zavazna uprava bola, ako sa zda, obhajovana tym, ze hereticke zdruzenia sa schadzaju v tajnosti a su zahalene tajmostvami, takze skutocne spolahliva informacia nemoze pochadzat od nikoho ineho, len od kacirov samotnych. Uz pred nastupom Inkvizie boli obcas mena svedkov pred obvinenym utajene a tento postum Gregor IX., Inocent IV. a Alexander IV. legitimizovali. Bonifac VIII. ho vsak v bule "Ut commissi vobis officii" (Sext. Decret., 1. V, tit. ii ) zakazal a nariadil aby pri kazdom sude, inkvizicne nevynimajuc, boli obzalovanemu oznamene mena svedkov. Osobna konfrontacia ci krizovy vysluch nejestvoval. Svedkovia obhajoby sa vyskytovali len vynimocne, pretoze aj na nich by mohlo padnut podozrenie. Rovnako si obzalovani malokedy najimali pravnych zastupcov a na body obzaloby odpovedal zvycajne obzalovany sam. Inocent III. v roku 1205 bulou "Si adversus vos" zakazal poskytovat heretikom pravnu pomoc, avsak toto nariadenie bolo neskor zmiernene a uz v casoch Eymerica bolo zvykom poskytnut kacirovi pravneho poradcu, ktory vsak musel byt v kazdom ohlade mimo podozrenia. Dokonca aj v tychto drsnych casoch bola takato prisnost povazovana za prehnanu a boli podniknute viacere kroky ako ju zmiernit a chranit prava obvinenych. Ti dostali moznost vymenovat sudcovi vsetkych svojich osobnych nepriatelov a ak obvinenie pochadzalo od nich, malo byt bez okolkov zrusene. Kazde falosne obvinenie a svedectvo bolo nemilosrdne trestane. Uz spomenuty Bernard Gui raz nechal odsudit otca, ktory falosne obvinil svojho syna na dozivotie (solam vitam ei ex misericordia relinquentes). Naviac ho nechal pat nasledujucich nediel stat na pranieri pred kostolom pocas celej bohosluzby. Krivoprisaznictvo bolo v tej dobe povazovane za enormny zlocin, obzvlast ak islo o krive svedectvo. Vsetky dokumenty tykajuce sa procesu museli byt dorucene dieceznemu biskupovi a ten spolu s inkvizitorom konzultoval vec s istym poctom bezuhonnych a vzdelanych muzov (boni viri) a spolu v zhode najst riesenie (vota) Inocent IV (11. jula 1254), Alexander IV (15. aprila 1255 a 27 aprila 1260) a Urban IV (2. augusta 1264) predpisali a nariadili pouzivat "boni viri" - teda konzultovat pripady so skusenymi, v teologii, kanonickom prave zbehlymi a mravne bezuhonnymi muzmi. Dokumenty tykajuce sa procesu im boli dorucene v celku alebo bol urobeny sumar, potvrdeny verejnym notarom. Takisto boli oboznameni s menami svedkov a mali povinnost okrem ineho posudit doveryhodnost svedkov a ich vypovedi. Boni viri boli zvolavani casto. Tridsat, styridsat i viac muzov, laikov i knazov, sekularnych i radovych. Miestoprisazne vyhlasili, ze pripad posudia podla svojho najlepsieho vedomia a svedomia. V podstate boli povolavani zodpovedat dve zakladne otazky: "ci na obvinenom lezi vina a aka je velka" a "aky trest je najvhodnejsi". Nemali byt osobne zainteresovani na pripade a ak to bolo nutne bolo im zamlcane meno obvineneho. Aj ked boni viri mali iba poradny hlas, finalny verdikt bol zvycajne zhodny s ich rozhodnutim. Sudcom v inkvizicnom procese tiez mohol asistovat "conslilum permanens", tribunal stalych sudcov. Okrem vlastneho prednesenia obhajoby mohol obzalovany pouzit aj dalsie sposoby ako chranit svoje prava. Mohol odmietnut sudcu, ktory sa ukazal ako predpojaty a mohol sa odvolat do Rima. Eymeric odporucal ostatnym inkvizitorom, aby viedli vysetrovanie opatrne a nestranne, pretoze odvolanie do Rima stoji privela penazi a strati sa nim privela casu. Dokumenty tykajuce sa procesu boli pred odoslanim do Rima zapecatene. Podla vsetkeho sa zda, ze odvolania do Rima boli popularne.
Doposial sa nenasli ziadne dokazy, ktore by potvrdili okamzite uvaznenie obvineneho. Bolo takmer urcite zvykom (pokial neslo o sermo generalis), ponechat obvinenemu slobodu, musel vsak prisahat, ze bude pocas vysetrovania pripravny kedykolvek predstupit a ze prijme rozsudok nech uz bude akykolvek. Tento slub bol hroznou zbranou v rukach stredovekych sudcov, ak ho obvineny porusil, velmi si tym nastrbil povest. Mnoho siekt tej doby odmietalo prisahy a tak porusenie prisahy bolo povazovane za jeden zo znakov vlastnych kacirovi. Okrem toho, mohol inkvizitor v pripade nedovery ziadat za pobyt na slobode kauciu alebo zaruku od spolahliveho muza. Stavalo sa, ze rucitel prisahal doviest obvineneho pred tribunal "ziveho ci mrtveho." Zaujimave je, ze mucenie nebolo povazovane za druh trestu, ale za sposob, akym sa dopatrat pravdy. Nema povod v Cirkvi a velmi dlho bolo na cirkevnych sudoch zakazane. Spociatku ani nehralo v inkvizicnych procesoch dolezitu ulohu. Prvy krat bolo povolene Inocentom IV v bule "Ad exstirpanda" z 15. maja 1252, ktoru potvrdil Alexander IV. 30. novembra 1259 a Klement IV. 3. novembra 1265. Na torturu boli vzapati stanovene obmedzenia - citra membri diminutionem et mortis periculum. Obvineny smel byt podrobeny vysluchu mucenim (quaestio) iba raz a iba vtedy ked boli jeho vyroky rozporuplne a nejednoznacne. Vo vseobecnosti bolo mucenie poslednym krokom. Rozvazni a opatrni sudcovia muceniu nepripisovali velky vyznam, pretoze ako Eymeric hovori : Quaestiones sunt fallaces et inefficace - bolo zavadzajuce a neefektivne. Zo zaciatku bolo mucenie povazovane za natolko ohavne, ze knazom bol odmietnuty vstup do muciarne. Mucenie bolo preto cas od casu prerusene, aby mohol inkvizitor pokracovat vo vysluchu. Preto 27. aprila 1260 vydal Alexander IV opravnenie vstupit inkvizitorovi do miestnosti a vykonat vysluch tam. Dna 2. augusta 1962 Urban IV. toto nariadenie potvrdil. Obecne pravidlo kazalo, aby sa mucenie vykonavalo iba jedenkrat, ale casto sa obchadzalo. Co s obvinenym, ktory po skonceni mucenia odvolal vsetko co priznal? Niektori spolu s Eymericom odporucali prepustit ho, ini ako autor Sacro Arsenale radili pokracovat v muceni. Ked Klement V. koncipoval svoje pravidla pre torturu, pravdepodobne si nepredstavoval, ze dokonca aj svedkovia by mohli byt polozeni do mucidiel, alebo ze by sa obvineny, ktory sa doznal, ocitol na mucidlach, aby skrze mucenie boli ziskane informacie o jeho znamych a priateloch. "Je proti vsetkemu Bozskemu aj ludskemu, uvalit na cloveka torturu, kym nie je sudca osobne presvedceny o vine obvineneho" pise "Sacro Arsenale, overo Pratica dell Officio della Santa Inquisizione" (Bologna, 1665) Otazkou je, preco bolo mucenie pouzivane na zistovanie pravdy. Na jednej strane trvalo, kym sa obzalovany nepriznal, alebo nenaznacil, ze sa chce priznat. Na druhej strane tazko mozno pokladat priznanie na mucidlach za dobrovolne. Je jasne, kolko doveryhodnosti bolo vo vyhlaseniach tak casto opakovanych v sudnych zaznamoch : "confessionem esse veram, non factam vi tormentorum". Nie je vela zaznamov o pouziti mucenia v inkvizicnych procesoch, avsak to nijako nedoklada tezu, ze bolo pouzivane len vynimocne. Pretoze mucenie bolo povodne vykonavane mimo sudnu sien laickymi uradnikmi a pretoze iba dobrovolne priznanie sa povazovalo za platne, nebolo vela prilezitosti zmienit v zaznamoch aj torturu. Je vsak historicky zdokumentovane, ze papezi nielen trvali na tom, aby mucenie neohrozilo zivot vypocuvaneho, ale dokonca podnikali kroky proti jeho obzvlast polutovaniahodnym zneuzitiam. Preto Klement V. nariadil, aby inkvizitori nepouzivali mucenie bez povolenia diecezneho biskupa. Treba poznamenat, ze mucenie sa najkrutejsie pouzivalo vtedy, ked boli inkvizitori vystaveni tlaku civilej autority. Fridrich II. chvaliaci sa horlivostou za cistotu viery neraz zneuzil mucenie aj inkviziciu k odstraneniu osobnych nepriatelov. Tragicky koniec templarov je pripisovany Filipovi IV. Peknemu a jeho poskokom. Jana z Arcu by nemohla byt poslana na hranicu, ak by jej sudcovia neboli babkami Anglicanov. Excesy spanielskej inkvizicie su povacsine dosledkom toho, ze Cirkev prehrala suboj o riadenie inkvizicie s civilnou autoritou. Ako tresty boli najcastejsie udelovane verejne prace ako budovanie kostolov, pute, obetovania kalichov ci sviec, ucast na krizovej vyprave, pokuty vyberane na verejne ucely ako stavba chramov, ciest, atd. Bicovanie na verejnom mieste pri prilezitosti nejakeho sviatku, nosenie farebneho oznacenia na odeve, ci pranier. Najtazsim trestom bolo vazenie a rozne stupne vylucenia z ucasti na Eucharistii a vydanie civilnej autorite: "Cum ecclesia ultra non habeat quod faciat pro suis demeritis contra ipsum, idcirco, eundum reliquimus brachio et iudicio saeculari" Vazenie sa nepovazovalo vzdy za trest, ale casto sa nan hladelo ako na prilezitost konat pokanie, prevenciu proti opatovnemu navratu ku starym zvykom ci nakaze inych. Bolo zname ako immuracia alebo incarceracia a udelovalo sa na urcity cas alebo dozivotne. V bule "Ad exstirpanda" (1252) Innocent IV. hovori: Ked biskup, jeho zastupcovia ci inkvizitor vyda odsudeneho heretika svetskej moci, hlavny magistrat mesta je povinny do piatich dni vykonat zakon. Tato bula bola spolu s prislusnymi upravami Fridricha II. dorucena do kazdeho mesta (s mestskym statutom). Tieto upravy spocivali v tom, ze k papezskym dekretom boli prilozene pasaze s imperialnych konstitucii "Commissis nobis" a "Inconsutibilem tunicam", ktore hovorili o upalovani pri kole. Menovana bula sa tak stala zakladnym dokumentom pre cinnost Inkvizicie, obnovenym a doplnenym Alexandrom IV. (1254-61), Klementom IV. (1265-6), Mikulasom IV. (1288-02), Bonifacom VIII (1294-1303), a inymi papezmi. Civilne autority boli pod trestom excomunikacie povinne vykonat rozsudok nad nekajucim sa heretikom.
Kolko obeti bolo vydanych svetskej moci nie je mozne stanovit ani s pribliznou presnostou. Jestvuju vsak zaujimave informacie z niektorych inkvizicnych tribunalov. Napr. v Pamiers medzi rokmi 1318 a 1324 bolo za 24 usvedcenych, 5 odovzdanych svetskej moci. V Toulouse medzi rokmi 1308 a 1323 iba 42 z 930 odsudenych poculo neblahy vyrok "relictus culiae saeculari". Treba povedat, ze toto bolo obdobie najvacsej aktivity inkvizicnych sudov. Mnozstvo dalsich udajov nasvedcuje tomu, ze Inkvizicia znamenala podstatny pokrok vo vtedajsom sudnictve. Kacirov cakali daleko hroznejsie veci, ked boli sudeni svetskymi tribunalmi. Napr. v roku 1249 grof Raymond VII. z Toulouse nechal upalit 80 kacirov bez moznosti zrieknut sa bludov. Nieco take sa pri inkvizicnom procese nesmelo stat. Obrovske pocty upalenych su absolutne neautenticke a su alebo uplnym vymyslom, alebo sa odvolavaju na dokumenty tykajuce sa spanielskej inkvicizie alebo dokumenty tykajuce sa nemeckych carodejnickych procesov. (Vacandard, op. cit., 237 sqq.).
Finalny rozsudok bol obycajne vyhlasny slavnostnym ceremonialom sermo generalis. Den alebo dva pred nim, bol rozsudok kazdemu osobne precitany a prelozeny do miestneho dialektu ak dotycny nerozumel latinsky. Sermo zacinala zavcas rana, kratkou recou, po ktorej prisli slavnostne sluby sekularnych uradnikov. Slubovali poslusnost inkvizitorovi vo vsetkom, co suvisi s potlacenim herezy. Potom nasledoval takzvany dekret milosrdenstva ( zmiernenie ci upravenie uz vyhlasnych trestov) a nasledne sa vinnym vymenovali ich priestupky a udelili tresty. Zacalo sa malymi trestami a nakoniec prisli dozivotne vazenia a smrt. Potom boli odsudenci vydani sekularnym uradnikom, sermo generalis sa zatvorila a proces skoncil. (3) Oblast posobenia Inkvizicie je obmedzena hlavne na strednu a juznu Europu. Skandinavske krajiny ju nepoznali. V Anglicku je zname jej posobenie iba v pripade s templarmi. Ani Kastilia a Portugalsko ju az do nastupu Ferdinanda a Isabely nepoznali. Do Holandska ju priniesli Spanieli, ale v severnom Francuzsku bola viac menej nepoznana. Velmi aktivna bola predovsetkym v Taliansku (hlavne Lombardia), juznom Francuzsku (Toulouse a Languedoc), Aragonskom kralovstve a Nemecku. Honorius IV (1285-87) ju priniesol na Sardiniu a v 15. storoci nastupila v Cechach a vo Flandrach. Velki ucitelia Cirkvi sa po starocia branili prijatiu svetskych praktik, ktore boli chapane ako odporujuce duchu krestanstva. V stredoveku sa vsak katolicka Cirkev stala dominantnou silou spolocnosti a obecne dobro sa stalo prilis naviazanym na nabozensku jednotu. Kral Peter Aragonsky raz povedal: "Nepriatelia Kristovho kriza a ti co porusuju krestanske zakony su nepriatelmi nasimi a nepriatelmi nasho kralovstva a bude s nimi podla toho nalozene." Fridrich II. prijal niekolko velmi prisnych zakonov proti kacirom. Takisto predstavitelia Cirkvi boli detmi svojej doby a vo svojich bojoch s herezou prijali pomoc, ktora im bola ponukana a neraz i nanutena. Je zname, ze viera v opravnenost hrdelneho trestu za zlocin herezy bola obecne prijmana aj medzi reformatormi 16. storocia - Luther, Zwingli, Kalvin a ich nasledovnici. Reformovany teolog Hieronymus Zanchi pise: "Nie je sporom, ci autorita moze udelit heretikovi trest smrti, o tom niet pochyb a uceni a spravodlivi muzi to uznavaju.".Este v roku 1871 profesor Friedberg v Jahrbuch fur Gesetzebung pise: " Ak dnes budujeme novu nabozensku spolocnost, podla principov deklarovanych Vatikanskym koncilom, nepochybne patri medzi ulohy statu potlacit, znicit a vykorenit herezu silou. Pri utvarani obrazu Inkvizicie je treba jasne rozlisovat medzi historickym skutocnostami a prehnanymi vyhaseniami a obvineniami, ktore su vznasane s cielom poskodit Cirkev. Je treba si dalej uvedomit, ze Inkvizicia, jej zriadenie a cinnost nespada do oblasti vierouky, ale do oblasti disciplinarnej. Dogmaticke ucenie Cirkvi nie je nijako dotknute otazkou, ci bolo zriadenie a cinnost Inkvizicie opravnene alebo nie. Co sa tyka povahy trestov, treba brat do uvahy, ze neboli iba produktom legislativnej moci, ale aj ludovej nenavisti k herezam, ktora sa v tej dobe stavala podobne ku zlocincom kazdeho druhu."
Nabozenske pomery podobne ako v juznom Francuzsku sposobili zavedenie inkvizicie aj v susednom Aragaonskom kralovstve. V roku 1226 kral Jakub I. vyhostil vsetky katarov z kralovstva a postavil ich mimo zakon. O trochu neskor, na ziadost Rajmunda z Pennafortu zaviedol Gregor IX. inkviziciu aj do Aragonska. Bulou "Declinante jam mundi" z 26. maja 1232 poveril arcibiskupa Esparraga a jemu subordinovanych biskupov, aby vyhladavali sami alebo pomocou dominikanov ci inych prostrednikov heretikov v aragonskych diecezach. Na koncile v Leride, v roku 1237 bola inkvzicia formalne zverena dominikanom a frantiskanom. Na synode v Tarragone, v roku 1242 Rajmond z Pennafortu definoval pojmy haereticus, receptor, fautor, defensor a vymedzil tresty pre usvedcenych. I ked dominikani horlivo zacali s presadzovanim nariadeni Inocenta IV., Urbana IV. a Klementa VI., ziadny oslnivy uspech sa nedostavil. Inkvizitor Fray Pence de Planes bol otraveny, inkvizitor Bernardo Travasser bol zabity a podobne skoncili aj ini. Inkvizicia zacala fugovat az za vlady Ferdinanda a Isabelly. Katolicka viera bola vtedy ohrozena mnohymi pseudokonvertitmi z judaizmu (Marranos) a islamu (Moriscos). Dna 1. novembra 1478 Sixtus IV poveril katolickych panovnikov, aby zaviedli inkvizicne tribunaly. Sudcovia viac ako 40 rocni, vynikajuci mudrostou a cnostou, doktori teologie alebo kanonickeho prava. 17. septembra 1480 ich katolicke velicenstva urcili dvoch dominikanov Miguela de Morillo a Juana de San Martin za inkvizitorov s dvoma sekularnymi asistentmi. Reagujuc na velky pocet staznosti ich listom z 29. januara 1482 ich Sixtus obvinil z nespravodliveho vaznenia a mucenia mnohych ludi oznacovanych za kacirov, konfiskovania majetku a poprav. Boli prisne napomenuti, aby konali vzdy v zhode s biskupmi a bolo im pohrozene odvolanim, ktoreho sa skutocne dockali. Skutocnym organizatorom spanielskej inkvizicie bol Tomas Torquemada (1420 - 1498). Na prihovor spanielskych vladcov ho Sixuts IV. menoval velkym inkvizitorom. Inocent VIII. nasledne potvrdil toto menovanie a Torquemada sa stal velkym inkvizitorom pre Kastiliu, Leon, Arragon, Valenciu atd. Institucia sa rychlo rozrastala a v roku 1538 uz jestvovalo 19 stalych sudov v Europe a tri v Amerike. Pokus expandovat do Talianska sa nepodaril a usilie o zriadenie v Holandsku skoncil katastrofou pre Spanielsko. V Spanielsku vsak pretrvala az do 19. storocia. Jozef Bonaparte ju zrusil ale Ferdinand VII. ju opatovne obnovil a definitivne skoncila v revoluciou v roku 1820.
V cele inkvizicie stal velky inkvizitor, navrhnuty kralom a potvrdeny papezom. Ten mal moc delegovat svoje pravomoci na vhodne osoby a prijmal vyzvy od vsetkych spanielskych sudov. Podporovany bol Velkym koncilom, zlozenym s piatich clenov tzv. apostolskych inkvizitorov a niekolkymi poradcami. Uradnici najvyssieho sudu boli menovani velkym inkvizitorom po konzultacii s kralom. Vsetka sudna moc bola koncentrovana v rukach najvyssieho sudu, ktoremu bol podriadeny kazdy biskup, knaz a dokonca aj spanielsky panovnik. Spanielska inkvizicia sa lisila od stredovekej daleko silnejsou koncentraciou moci, monarchickou strukturou a legalizovanym vplyvom koruny na menovanie jej clenov a cinnost jednotlivych sudov.
Cinnost bola v podstate zhodna s tym, co bolo uz povedane. Obdobie milosrdenstva, trvajuce 30 - 40 dni bolo casto predlzene. Uvaznenie sa nariadilo iba v pripade jednomyslenej zhody, alebo ked zlocin bol preukazany. Vysluch obvinenych vyzadoval pritomnost dvoch nezainteresovanych knazov, ktorych ulohou bolo zabranit akejkolvek svojvoli a zabezpecit aby bol obzalovany dokladne zoznameny s obzalobou. Obhajoba vzdy prinalezala pravnikovi. Svedkovia boli vzati do prisahy pod velmi prisnymi trestami. Mucenie bolo pouzivane casto a velmi kruto, avsak nie krutejsie ako pri civilnych procesoch v tej dobe.
Velka apostaza v sestnastom storoci, infiltracia herez do katolickych krajin a postupne prenikanie heterodoxie do celeho sveta prinutilo Pavla III. dna 21. jula 1542 zalozit "Sacra Congregatio Romanae et universalis Inquisitionis seu sancti officii" - konstituciou "Licet ab initio" . Inkvizicny tribunal zlozeny so siestich kardinalov sa mal stat poslednou instanciou opravnenou rozhodovat v sporoch tykajucich sa viery. Nasledujuci papezi, Pius IV. ( "Pastoralis Oficii", 14. oktober 1562, "Romanus Pontifex", 7. april 1563, "Cum nos per", 1564, "Cum inter crimina", 27. august, 1562) a Pius V. ( 1566, "Inter multiplices", 21. december 1566, "Cum felicis record.", 1566) -- upravili a rozsirili kompetencie tohto sudu. Konstituciou "Immensa aeterni" z 23. januara 1587, Sixtus V. celu kongregaciu zreorganizoval. Svate oficium je prva rimska kongregacia. Jej obsadenie pozostava zo sudcov, uradnikov, konzultantov a tzv.qualificatores - kvalifikatorov. Skutocni sudcovia su kardinali. Ich pocet zvysil Pius IV. na osem a Sixtus V. na trinast. Ich pocet zavisi na vladnucom papezovi (Benedikt XIV., Konstitucia "Sollicita et Provida", 1733). Kongregacii zvycajne predseda sam papez. Slavnostnym stvrtkovym spolocnym zasadaniam predchadzaju stredajsie zasadania kardinalov v kostole Santa Maria sopra Minerva a stretnutia konzultantov (poradcov) v budove Svateho Oficia. Najvyssi uradnik je commissarius sancti oficii, dominikan z Lombardie, ktory ma dvoch koadjutorov z rovnakeho radu. Kona ako sudca pocas celeho pripadu, az do spolocneho zasadania, kde je urceny a vyhlaseny finalny verdikt. Tomuto zasadaniu predseda assessor sancti officii, vybraty spomedzi sekularneho kleru. Promotor fiscalis ma ulohu prokuratora, advocatus reorum ma na starosti obhajobu obvineneho. Konzultanti poskytuju kardinalom odborne rady. Pochadzaju zo sekularneho kleru alebo z mnisskych radov. Dominikansky general, magister sacri palatii a este jeden domnikan su tzv. consultores nati - stalou sucastou zboru konzultantov. Kvalifikatori su dozivotne menovani poradcovia, ale prispievaju svojou radou iba ked su vyzvani. Svate oficium ma jurisdikciu nad vsetkymi krestanmi, vratane kardinalov.
Preklad z angl. Jazyka: Katolicka encyklopedia, heslo: Inkvizicia, dostupne na: http://www.newadvent.org/cathen/08026a.htm